Všetky detičky sú rôzne.

• Niektoré sú pokojné, hravé a ani nevieme či vedia plakať. Plačú naozaj iba vtedy, ak ich niečo bolí, alebo ak im niekto ublížil.
• Iné deti sú ufňukané a plačú naozaj pre každú každučičku maličkosť. Máme pocit, že plačú iba raz do dňa- od ráno do večera. Tento plač síce rozčuľuje rodiča, ale je to skôr smoklenie, ako naozajstný plač. Rodič to prirodzene vycíti a nerieši každé fňukanie dúfajúc, že raz z toho dieťa hádam vyrastie.

Čo však s deťmi, ktoré chytia doslova hysterický záchvat plaču ? Čo vtedy urobiť ? Takého syna mám veru aj ja. Čo pomáha na neho ?
Dlho trvalo, kým sme na to s manželom veru prišli. Dokázal sa z ničoho nič dostať do stavu takého rozrušenia spojeného s plačom, že to vždy končilo zvracaním. Skúšali sme to čo platí na väčšinu detí :

• Zobrali sme ho na ruky a snažili ho utíšiť
• Hladkali sme ho v domnienke, že sa tým prejaví naša láska a tá zapôsobí upokojujúco
• Kričali sme, ak sme vedeli, že na taký veľký rev naozaj nie je dôvod
• Postavili sme dieťa do kúta- nech sa upokojí a vyplače

Hádajte čo zabralo a zaberá dodnes najlepšie. Tušíte zaiste, že je to ten posledný spôsob. Pozor ale, používali sme ho iba vtedy, keď sme boli naozaj na 100% presvedčení, že dieťaťu nič nechýba a ani ho nič nebolí.
Stál v kútiku- reval, kričal, neskôr hundral do steny a napokon sa upokojil. Neskôr už sám vedel, že keď bezdôvodne vyvádza ide do kúta. Poberal sa sám a hundral a hundral. Dnes sa tomu iba všetci úprimne smejeme. Je to istá forma vlastnej očisty- vlastného vyriešenia problému, ktorý možno ani nie je. Aj dieťa potrebuje čas na vyriešenie si vlastného nepokoja
Isteže tento spôsob nie je aplikovateľný na všetky deti. Všetky sú predsa rozdielne. Rodič ale spravidla správne vycíti, čo na ktoré dieťa zaberá. Verte ale, že všetky deti z toho naozaj vyrastú.